Život zasvätil zachraňovaniu ľudí: ROZHOVOR s dlhoročným hasičom Elemírom!

Hasič z Rožňavy, ktorého pozná väčšina obyvateľov tohto mesta. Má za sebou už nespočetné množstvo záchran ľudského života ale aj majetku. Okrem toho prevádza už dlhé roky žiakov materských a základných škôl po hasičskej stanici a zanietene vysvetľuje a ukazuje techniku malým zvedavým pohľadom. Elemír Kerekeš z Rožňavy sa tomuto povolaniu venuje už 21 rokov a prepracoval sa až k hodnosti nadporučík, stal sa veliteľom družstva. Prečítajte si , čo znamená pre Eliho, ako ho volajú kolegovia a kamaráti, zachrániť ľudský život.

Byť hasičom je sen každého chlapca, mal si ho aj ty? Ako sen prerástol do povolania?

Spočiatku som ten sen nemal. V rodine sme už jedného hasiča mali a zdalo sa mi, že to stačí. Až neskôr som pochopil, že je to presne také povolanie, v ktorom sa uplatním nielen svojimi technickými zručnosťami, ale ma naplní aj vnútorným pocitom odovzdania sa dobrej veci.

O čom je vlastne povolanie hasiča?

Každý zásah je vlastne výzva. Často sme nútení improvizovať a riešiť veci za behu. Dôležité je vedieť sa rýchlo a správne rozhodnúť. Tiež je dôležité poznať kolegov okolo seba a vybudovať si vzájomnú dôveru, nakoľko sa často ponáhľame tam, odkiaľ iní utekajú.

Prečo si sa chcel stať hasičom? Kto ťa k tomu viedol?

S kolektívom hasičov som sa stretával už od útleho detstva, pretože aj môj otec bol hasič. Neraz som sa cestou zo školy zastavil u neho v práci a na vlastnej koži som zažil ten nárast adrenalínu, keď som sledoval ich výjazd k požiaru a sám som zostal stáť v prázdnej zadymenej garáži stanice (úsmev).

Vykonávate povolanie pre peniaze, alebo je za tým niečo iné?

Nikdy som to nerobil kvôli peniazom. Keď som nastupoval v deväťdesiatom štvrtom, vôbec to nebolo o peniazoch. Ten pocit, keď môže človek človeku pomôcť v núdzi, je pre mňa dostatočnou motiváciou a nič ma nenapĺňa viac, ako uznanie od človeka, ktorému sme svojim zásahom pomohli zachrániť život, alebo majetok.

Aké boli tvoje začiatky v práci? Máš aj nejakú úsmevnú spomienku?

Raz, keď som slúžil na vedľajšej stanici a objednával som obed v jedálni neďalekej základnej školy, sa mi podarilo vytočiť zlé číslo a zazvonilo to u niekoho na súkromnom telefóne. Úplnou náhodou to zdvihla domáca pani s podobným hlasom tomu v jedálni, kam som chcel volať. Moja otázka: „Dobrý deň tu hasiči, čo dnes varíte?“ ju spočiatku zaskočila, ale zobrala to s humorom a prezradila mi, čo bude dnes variť. Na to, sa ešte spýtala, či sa sami prídeme najesť, alebo nám to prinesie (úsmev).

Aký to bol pocit prvý krát počuť sirénu a ísť na ostrý zásah a aké to je teraz? Stále je tam adrenalín?

Adrenalín je tam stále, ale zmenila sa moja rola. Vtedy som išiel na zásah s vedomím, že máme skúseného veliteľa a ten nám presne povie, čo a ako budeme robiť. Dnes tie pokyny vyžadujú odo mňa a ja sa spolieham na vycvičenosť svojich kolegov.

Pamätáš si na svoj prvý výjazd? Kde to bolo a čo sa vlastne stalo?

Samozrejme, akoby to bolo včera. Horel rodinný dom o pol druhej v noci a rodine s dvomi malými deťmi sa podarilo uniknúť z domu iba v pyžamách cez okno spálne. Plamene zachvátili celý dom a ten vyhorel skoro do tla. Požiar vznikol v obývačke od televízora v pohotovostnej polohe.

Máš odslúžených už niekoľko rokov, aké to bolo v minulosti? Práca, technika a ako vnímaš zmenu k súčasnosti?

V minulosti sme veľa času venovali opravám techniky. Autá boli staré a poruchové. Každý väčší zásah sa podpísal na vozidle, či už zhorenou spojkou, zavzdušnením palivovej sústavy, alebo poruchou čerpadla. Všetko sme si opravovali sami. Dnes máme špičkovú techniku a všetky opravy sa vykonávajú v odborných dielňach. My vykonávame už len kontrolu a bežnú údržbu, ako umývanie a mazanie. Máme viac času na odbornú prípravu, školenia a výcvik.

Pribúdajú nováčikovia, dá sa na nich spoľahnúť pri ťažkom zásahu?

Ľudia sú rôzni. Niekomu stačí niečo ukázať raz, niekoho treba viesť celý život. Určite to ale nie je dané vekom. Máme medzi sebou veľa šikovných mladých ľudí, ale určite sa nájde aj zopár výnimiek. Asi ako všade. Potom je to už väčšinou o kolektíve, či ho prijme a pretvorí, alebo ten jedinec sám pochopí, že tá práca nie je pre neho vhodná.

Čo je najťažšie na práci hasiča? A naopak čo najľahšie?

Najťažšia je asi voľba správneho rozhodnutia v časovej tiesni. Každý výjazd je limitovaný do jednej minúty, či sa udeje cez deň, alebo v noci. Ľahko sa pracuje s ľuďmi, ktorý sú zohratí a pripravení čeliť akejkoľvek výzve, či zložitej situácii.

Trochu nám priblíž tvoj 24-hodinový deň v práci.

Ráno o siedmej sa preberá služba s naštartovanou technikou. Musí sa vyskúšať funkčnosť všetkých súčastí vozidla a kompletnosť vybavenia. Rozdelia sa služobné úlohy a príslušníci sú zadelení na jednotlivé výjazdy. Nasleduje výkon dennej služby na učebni, kde sa oboznamujeme s novými technológiami, zákonmi a metodickými postupmi pri zdolávaní zásahov. Obsah je stanovený plánom školenia a výcviku, ktorý je vypracovaný mesiac vopred. Nasleduje prestávka na obed a hygienu. Po obede sa vykonáva údržba techniky, hospodárske práce v areáli stanice, alebo kondičné jazdy. Čas medzi šestnástou a osemnástou je určený na všeobecnú a špeciálnu telesnú prípravu, ktorú vykonávame v telocvični, alebo na dvore. Po prestávke určenej na hygienu a jedenie nasleduje samo štúdium na učebni až do dvadsiatej druhej hodiny. Čas medzi dvadsiatou druhou až do pol šiestej rána je určený na pohotovosť na pracovisku. Ráno o siedmej sa služba odovzdá nasledujúcej zmene.

Zasahujete pri nehodách aj požiaroch, ktoré sú podľa teba prijateľnejšie?

To sa nedá takto porovnávať. Stále je to o voľbe stratégie zvládania konkrétnej situácie. Prijateľnejšia je vždy situácia, ktorá má hladký priebeh, ale nikdy sa nedá odhadnúť, ktorá to bude.

Ak by si mohol niečo zmeniť u hasičov, čo by to bolo? A naopak, čo by si určite nemenil?

To, čo by som menil, sa už vlastne rozbieha. Je to technická vybavenosť a spolupráca s obecnými hasičskými zbormi. Možno by ešte bolo vhodné organizovať spoločné výcviky v rámci okresu, kde by sme si mohli navzájom odovzdať skúsenosti a lepšie sa spoznať. Osobne si veľmi cením ich odhodlanie pomáhať a aktívnu spoluprácu pri niektorých spoločných zásahoch, ktoré sa v minulosti odohrali.

Spomenieš si na váš najhorší zásah, ktorý si niekedy zažil? Čo sa stalo?

Najlepšie si človek zapamätá asi udalosť, kde bol priamo ohrozený jeho vlastný život. Mám jednu takú nepríjemnú spomienku. Išlo o zdanlivo jednoduché otváranie bytu na piatom poschodí, kde psychicky chorá osoba potrebovala pomoc lekára a vplyvom nesprávnej kombinácie liekov s ňou nebolo možné komunikovať. Do bytu som sa chcel dostať cez otvorený balkón zlanením na horolezeckom lane. V momente keď som pristával na jej balkóne sa osoba zrazu objavila s dlhým kuchynským nožom a zaútočila na mňa. Neostávalo mi nič iné, ako sa odraziť a zlaniť o poschodie nižšie. Tam som sa rýchlo odopol a moje lano padlo prerezané na zem.

Aký je to pocit zachrániť ľudský život?

Ten pocit sa nedá opísať a práve preto toto povolanie vykonávam dodnes.

Čo by si odkázal mladým hasičom, alebo tím, ktorí sa hasičmi chcú stať?

Aby mali túžby a predsavzatia, lebo ak si niečo veľmi želáme väčšinou sa to splní. A ešte jednu osvedčenú skúsenosť. Menej je niekedy viac a skúsenosti do života sa dajú načerpať iba premysleným systematickým postupom. Práca hasiča vlastne ani nie je prácou. Je to skôr poslanie na celý život.