Spomienka na Karla Kryla

Karel Kryl je dnes vo všeobecnosti známy ako skladateľ a pesničkár protestsongov proti totalitnému, komunistickému režimu. Do určitej miery je jeho osoba mytologizovaná a idealizovaná až do podoby akéhosi symbolu boja proti totalite. Neznášal minulý režim, jeho podoby a prejavy, čo sa podpísalo aj na jeho tvorbe najmä po roku 1968. Mnohé jeho pesničky, ktoré sa vzťahovali k určitému problému boli napísané ešte pred tým, ako k danému problému došlo. To svedčí o jeho predvídavosti, znalosti situácie a doby. Mnohé problémy videl a pomenoval skôr ako ostatní. Veľa jeho piesní je nadčasových. Slová, metafory a prirovnania, ktoré používal, sú v mnohých prípadoch príznačné aj dnešnej dobe.

Čo je však dnes mnohým málo známe sú jeho názory na ponovembrové udalosti a celkový vývoj po roku 1989. Príkladom jeho predvídavosti je pieseň Od Čadce k Dunaju, ktorá vznikla necelý rok pred tým, ako bolo rozdelené Česko-Slovensko. V dobe „pomlčkových vojen“ by sa takejto myšlienke asi mnoho ľudí iba zasmialo. No K. Kryl to odhadol pomerne presne. Jeho ponovembrová kritická tvorba však zostáva aj dnes stále málo známa. K. Kryl do poslednej chvíle obhajoval federáciu. Neveril, že obyčajní ľudia si prajú rozdelenie štátu. Sám seba pokladal za „Čechoslováka“. Obviňoval politické špičky a požadoval vypísanie referenda. Sklamaný bol aj z V. Havla, ktorého kritizoval v básni Timur a jeho parta a to v dobe, keď bol pre národ nedotknuteľnou modlou. Nevedel mu odpustiť, že ho prehovoril, aby spieval na balkóne spolu so „symbolom“ minulého režimu K. Gottom. Sklamaný bol aj z Havlovej odpovede „Jdi a zpívej“, ktorou mu dal jasne najavo, kde je jeho miesto v novom štáte. Ak by to bol K. Kryl urobil a spieval by ďalej, mohol byť idolom a „vyťažiť“ zo situácie maximum pre seba. To však on neurobil. Opäť sa postavil proti establishmentu s vedomím, že bude v nevôli.

Jsem zřejmě na hlavu, když o pocty se nervu, když s proudem neplavu a raději pro Minervu přepřahám Pegasy, přepřahám Pegasy.

Když místo po Hradu sám chodím po ulici, když smím a nekradu, jsem zřejmě na palici, já zůstal pozadu, hniju si na vesnici rád.

(Ostrov pokladů)

Kritizoval ľudí okolo V. Havla, bývalých agentov ŠTB, ale aj iné problémy doby. Svojou kritikou vtedajšej situácie sa stal nepohodlným a mediálne uštvaným. Jeho kritika ostala nepochopená. „…Otírají si o mne hubu. Elévové i novináři, příležitostné psačky plačky, zklamaní sameťáci, nadšení svazáci… Nechci se vnucovat a nastavovat zrcadlo, o které nikdo nestojí. …Přesvědčil jsem se, že dokážu jen velmi málo změnit… Mám pocit, že kdybych zůstal v této zemi, tak se zničím… Vyčerpal jsem se – křikem, zlostným povykováním, spory s lidmi, kteří mi za to nestáli. …zjistil jsem, že jediným výsledkem mého křiku v posledních třech letech je zlomené zdraví…“ Dokonca uvažoval, že sa vráti späť do Nemecka. “… Ve všeobecné servilitě sní novináři o korytě a okusují pero, jiní už hrabou – rovní strace vědouce – vzhledem na lustrace – že pod lustrem je šero. Nechceš být Malý Černý vzadu? Věz: na ministra bez úřadu lze dotáhnout to hbitě, jen třeba vědět, že je hlavní smlčet, že imperativ mravní umírá na úbytě. Prý není doba na legraci. Nuž – mnohý zvolil emigraci než by se doma plazil. Žít zase bez svobody slova? Toť důvod zažádat si znova o politický azyl…“ (Timur a jeho parta)

Dodnes sa na jeho pamiatke priživuje množstvo ľudí, ktorí dokopy ani nemajú tušenia, kým vlastne K. Kryl bol. Neprečítali o ňom ani jednu knihu, alebo ani jednu jeho báseň. Vedia len to, čo majú, alebo chcú vedieť a prispôsobujú si podľa potreby. Čo je v našej, ale z časti aj v českej histórii u množstva osobností známy fenomén.

Ktovie, ako by hodnotil K. Kryl vývoj demokracie až po dnešnú dobu keby žil.

Tú vtedajšiu hodnotil práve v piesni Demokracie.