SNP: Tínedžeri, ktorí prežili partizánsky boj: Urobili sme dosť
"Keď som mal 14 rokov, nastúpil som do železnorudnej bane ako robotník, odpracoval som tam dva roky a začalo SNP, zverbovali ma," spomínal rodák z Rožňavy Vojtech Babič.
Vo veku, keď dnešní tínedžeri naháňajú dievčatá a behajú po
diskotékach, sa ich rovesníci v roku 1944 dostali priamo do ohniska
partizánskych bojov. Zažili väznenie, bitku, zranenia, mnohí zahynuli.
Niektorí z tínedžerov z vojnových rokov sa pri príležitosti
tohoročných osláv výročia Slovenského národného povstania (SNP) stretli
v Bratislave prostredníctvom Slovenského zväzu protifašistických
bojovníkov a o svoje zážitky sa podelili s TASR.
„Keď som mal 14 rokov, nastúpil som do železnorudnej bane ako robotník,
odpracoval som tam dva roky a začalo SNP, zverbovali ma,“ spomínal rodák
z Rožňavy Vojtech Babič. „Pri Rožňave rozbili tri partizánske
skupiny,“ pokračoval. Partizáni potrebovali pomoc, mladý chlapec sa im
hodil. „Spoliehali sa na mňa, keď bolo voľačo treba, tak kričali:
‚Vojto, mašírovať budeš!‘ Bol som chlapec, ale urobil som, myslím,
dosť, nielen pre našu skupinu,“ povedal Babič.
„Zachránil som nášho šéfa pred vlasovcami (Andrej Vlasov bol sovietsky
generál, ktorý po tom, ako padol do zajatia, prešiel na nemeckú stranu, bol
veliteľom tzv. Ruskej oslobodeneckej armády bojujúcej na strane Hitlera,
pozn. TASR). Zistil som, že sú to vlasovci, pretože mali inú brigadírku ako
ruskí vojaci. Keď som ich zbadal, zakričal som: "Chlapi naspäť, veď to sú
vlasovci“ a skočil som dozadu do priekopy. Za mnou išiel náš veliteľ
Vajda a to ho zachránilo. Výzbroj bola slabá, mal som pušku, policajtskú
karabínu," povedal. Rodičia vôbec netušili, kde sa im stratil syn. „Až po
dvoch mesiacoch sa dozvedeli, že som bol s partizánmi.“
„Moja sestra, ako mladá partizánka mala 16 rokov, odviezli ju tiež, lebo
nás sused udal. Všetci sme boli s partizánmi. Otec Ján Manko, sestra
Mária. Tri mesiace bola zavretá, už mala aj číslo na ruke, chceli ju už
deportovať. Až prišiel koniec vojny a oni bosí prišli z Rimavskej Soboty
do Rožňavy s krvavými nohami,“ spomínala Babičova manželka
Gabriela.
„Zatkli ma, keď som mal 17 rokov,“ uviedol Zuzánek Kulina z Liptovského
Mikuláša. „Najhoršie bolo, že ma vo väzení bili. Celú hlavu mi
popretínali nejakým železom,“ dodal. Keď ho prepustili, musel sa, ako
domáci väzeň, chodiť každý deň hlásiť richtárovi v Bukovine, kde
vtedy býval. Kým nedostal avízo, že ho chcú opäť zatknúť a ušiel
k partizánom. Nikdy nezabudne na jednu cestu autom. Pre bezpečnosť išli
v noci bez svetiel. „Zrazu Nemci z lietadla strieľali guľometom na cestu,
nemal som sa kde vyhnúť. Môj závozník, ktorý mal 14 alebo 15 rokov,
dostal zásah a zvalil sa na mňa. Bol rozstrieľaný. Chlapíka sme potom
vybrali, vykopali pri ceste provizórny hrob, vystrelili sme salvu do vzduchu.
Človek v takýchto chvíľach stvrdne,“ povedal Kulina.
„Mal som 16 rokov počas povstania, mal som o rok staršieho bratranca,
ktorý bol polovičný Francúz, mamu mal Francúzku a dostali sme za úlohu
ísť zistiť na ružomberskej stanici, aké nemecké vozne a aká vojenská
technika tam prišla. Ako mladších nás vždy vyberali, aby sme chodili
zisťovať, čo sa deje. Ale zaistilo nás tam gestapo,“ zaspomínal si
František Blaho z Ružomberka. „Po mesačnom vypočúvaní v ružomberskej
väznici nás transportovali do Ilavy, ale mali sme obrovské šťastie,
v Ilave existovala ilegálna organizácia a vďaka nej sa dokumenty, ktoré
s nami prišli do Ilavy, stratili.“ Dodal, že v Ilave vtedy triedili ľudí
a časť z nich posielali do koncentračných táborov. „Keď triedili
ľudí, zavolali si ma na dvor, mysleli si, že som Žid, ale som po nemecky
povedal, že nie som Žid, tak ma vrátili.“
„Mal som 17 rokov. Celá naša rodina bola v odboji, ja som robil spojku
partizánom okolo Skýcova, Zlatých Moraviec, Hostia a Zlatna. Otec bol
poštárom a bol ilegálnym pracovníkom a mňa do toho zasvätil. Správy
o pohybe Nemcov sme dávali,“ povedal Oskar Bielik. Dodal, že vedel trochu
po nemecky a nemeckí vojaci, ktorí boli sami veľmi mladí, svojim
vrstovníkom dôverovali. „Bratranec mi padol ako partizán, Karol
Drozdík,“ pripomenul. „Mal som aj ja na mále. Išiel som so správami a
išla nemecká hliadka. Zhodou okolností som sa pošmykol a spadol som do jamy
a oni prešli, takže ma nezbadali,“ uzavrel Bielik.
„Boli sme nasadení v Žarnovici ako obranné postavenie proti Nemcom a tam
došlo k tomu, že Nemci nás napadli piatimi tankami a začali na nás
strieľať z diel, z guľometov a dostali sme rozkaz ustúpiť do lesa, tam ma
ranili, štrajchla ma črepina,“ zaspomínal si Ervín Zemko, ktorý mal
v čase SNP 18 rokov. „Keď sme prechádzali Hron, niektorí sa začali
topiť. Veliteľ čaty nám povedal, aby sme sa pochytali za ruky a tak sme
prešli cez Hron. Bol tam krik, ľudia plakali, ale prvou úlohou bolo dostať
sa do hory, lebo tam sme boli krytí,“ povedal Zemko, ktorý sa koncom vojny
dostal do zajatia. „Rozhodli sme sa, že ideme do Hornej Lehoty, v jednej
horárni nás Nemci chytili, odviezli nás do väznice a tam som bol až do
príchodu frontu,“ konštatoval.
Zdroj TASR