Nová kniha Rožňavčanky Petry: Príbeh, na ktorý sa nemá zabudnúť, FOTO
Autorka mala so ženou, ktorá prežila holokaust, blízky vzťah, no až v procese písania knihy prenikala hlbšie do jej príbehu.
Jednalo sa o vôbec prvú prezentáciu knihy, ktorú sa Rožňavčanka Petra Nagyová rozhodla venovať práve svojmu mestu a jeho obyvateľom a uskutočnila sa skôr, než samotné uvedenie diela do života. Predstavenie knihy Margaréta Biela sa uskutočnilo v Kultúrno-kreatívnom centre Kláštor v Rožňave vo štvrtok, 18. apríla od 17:00 hod.
Príbeh ženy, čo prežila peklo
Petra Nagyová je novinárka a publicistka. Živí sa písaním textov a konzultáciami v oblasti PR a komunikácie. Vyštudovala masmediálne štúdiá v Trnave, kde aj niekoľko rokov žila. V písaní ju inšpiruje predovšetkým španielska Andalúzia. Práve tam vznikla aj kniha o Helene Weinwurmovej, s ktorou sa zoznámila ešte počas svojich novinárskych čias pri jednom z rozhovorov. Odvtedy sa z nich na 15 rokov stali nerozlučné priateľky. Autorka mala s Helenou blízky vzťah, no až v procese písania knihy prenikala hlbšie do jej príbehu. S iniciatívou na jej napísanie prišiel Helenin syn Peter Weinwurm, ktorý spolu s bratom Pavlom prinášajú pohľad novej generácie na prežitú maminu tragédiu a cez jej príbeh skúma svoju vlastnú identitu.
„Držíte v rukách knihu, ktorá je rekonštrukciou príbehu Heleny Weissovej, neskôr Weinwurmovej, ktorá sa 27. marca 1942 ocitla spolu so sestrou Aničkou medzi 703 mladými dievčatami v prvom západoslovenskom transporte z bratislavskej Patrónky do Osvienčimu. Je to príbeh mladého dievčaťa, ktoré dospievalo v ženskej časti nacistického koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, do ktorého o pár týždňov nasledovala aj jej ďalšia sestra Šárka. Helenini rodičia, ako aj jej pätnásťročný brat Robert a ďalší bratia, boli nacistami odsúdení na smrť. Väčšiu časť jej rodiny splynovali priamo v Auschwitzi,“ uvádza Petra.
Ako doplnila, Helenin príbeh prináša svedectvo doby, v ktorej sa môže znenazdajky ocitnúť ktokoľvek a stať sa v nej nežiaducim. „Hovorí o tom, aký vplyv môžu mať naše osobné príbehy a tragédie na životy druhých, predovšetkým na našich najbližších a na ďalšie generácie. Odhaľuje bolestivé spomienky jednej ženy, neskôr matky, ktorá po skúsenosti z koncentračného tábora nachádzala vzťah k samej sebe a hľadala svoje bezpečné miesto v spoločnosti. Okrem Heleninho svedectva prináša aj zamyslenia jej synov Petra, Pavla a nevlastného syna Jozefa nad maminým životom. Spoločne sa vo svojich dialógoch vracajú do raných spomienok a do čias dospievania. Prechádzajú postupným uvedomovaním si časti rodinnej histórie a reflektujú svoje i mamine možné vyrovnávanie sa s tragédiou, akou bol holokaust,“ spresnila spisovateľka.
Podľa jej slov, je skúsenosť prežitia akejkoľvek tragédie vždy silná. „Ba dokonca taká silná, že mnohokrát dokáže ovplyvniť aj psychiku obetí a premieta sa do rodinných a ďalších vzťahov. Helena bola výnimočná v tom, že aj napriek mnohým problémom mala v sebe neskonalú túžbu žiť a inšpirovala druhých. V dôsledku troch rokov v lágri mala značne podlomené zdravie, no ona sa ani napriek častým bolestiam, úzkostiam a životným turbulenciám nevzdala. Mala svoje rituály a bola nesmierne disciplinovaná,“ doplnila Petra Nagyová.
Kamarátstvo trvalo 15 rokov
„Poznali sme sa posledných pätnásť rokov jej života. Bolo to jedno z tých hlbokých priateľstiev, ktoré si človek dokáže vytvoriť len párkrát za život. Aj v neskoršom veku všetkým ukazovala, že aj napriek zažitým hraničným situáciám a koncentráku si človek môže v sebe zachovať pozitívny prístup k životu a vypĺňať ho drobnými radosťami. Tým, ktorí padali, pomáhala vstávať a na prežité sklamania odpovedala vždy len ľudskosťou. Mohla kedykoľvek rezignovať, ale ona to nikdy neurobila,“ hovorí Nagyová.
Dôležité svedectvo
Dodala, že až rokmi si uvedomila, prečo je jej svedectvo také dôležité. „O jej osude, ako aj o mnohých ďalších deportovaných väzňoch najmä z prvých transportov sa v archíve osvienčimského múzea Auschwitz-Birkenau nezachovalo veľa dôkazov. Nachádza sa v ňom len malá časť dokumentácie o ľuďoch, ktorú nacisti vytvorili v táborových kanceláriách od jari 1940 až do januára 1945. Väčšinu týchto dokumentov stihli zničiť pred poslednou evakuáciou a likvidáciou koncentračného tábora, aby zahladili stopy po svojich zločinoch,“ povedala na záver Petra Nagyová.
Podľa spisovateľky sa Helenin príbeh zachoval vďaka jej ústnemu svedectvu, spomienkam ďalších väzenkýň, článkom z dobovej tlače a archívnym dokumentom, ktoré vypovedajú veľa o tom, čo nacisti chceli navždy zničiť a vymazať. Helena sa učila odpúšťať. Milovala spoločnosť ľudí a jej jediným želaním bolo, aby sa na jej príbeh nezabudlo. Rozprávala ho predovšetkým mladým ľuďom, aby už nikdy nič podobné nedopustili. Odteraz bude žiť svojím vlastným životom.
