Najkrajší valentínsky príbeh nám napísala Simona, prečítajte si ho

Dnes je Valentín, deň zaľúbených a my končíme pátranie po tom najkurióznejšom, najvtipnejšom či najromantickejšom príbehu stretnutia dvoch spriaznených duší. Súťaž, ktorú sme vyhlásili pre niekoľkými dňami nám končí a my vás pozývame k víťaznému príbehu lásky od našej čitateľky Simony...

Jaroslav Dodok
Ilustračný obrázok k článku Najkrajší valentínsky príbeh nám napísala Simona, prečítajte si ho

Blonďavé dievčatko sa snažilo nadýchnuť

V celej škole vládla Vianočná atmosféra, ticho bolo ešte aj na rušných chodbách našej malej školy. Sedela som na parapete, dívala sa na padajúce vločky a užívala toto ticho. Práve som len tak snívala, ako bežím snehom , padám doň a robím snežných anjelov. Zo sna ma však prebudila Veronika. Strapatá prváčka ma chytila za ruku a rýchlim krokom ťahala smerom k dievčenskému záchodu. Nervózne a veľmi rýchlo hovorila o tom, že niekto odpadol a nevie čo má robiť.

Po chvíľke behu som vedela, že ten niekto bola Martina – moja najlepšia kamoška. Vedela som, že neodpadla . Teda, aspoň zatiaľ nie. Na chladných bielych dlaždiciach sedelo malé blonďavé dievčatko a márne sa snažilo nadýchnuť. Veronika utekala po učiteľa, zatiaľ čo ja som ju vyniesla na školský dvor. Sedela som v snehu a ona na mne sa snažila dýchať chladný a ostrý vzduch. Snažila som sa ju upokojiť. Začala som jej rozprávať o tom, ako dopadla stužková a ako som si svoje nádherné šaty zničila za jednu noc. Rozprávala som tak dlho, až kým nedobehol učiteľ a zavolal sanitku.

Sen o Vianociach s našim záchranárom

Konečne prišli – muži v krásnych uniformách. Jeden z nich ma chytil za plece a podal mi svoju bundu. Až vtedy som si uvedomila, že je vonku pod nulou a ja tam sedím v snehu len v krátkom tričku. Pomohol mi ju obliecť a povedal aby som sa zahriala, kým skontrolujú Maťku. Nádherne voňala , až mi bolo smutno že mu ju musím vrátiť a odísť do triedy. Sadla som si znovu na parapetu v triede , zatiaľ čo Maťku v riaditeľni napojili na infúzii a pripravovali na odvoz do nemocnice.

Opäť som sledovala padajúce vločky a snívala o tom, aké by to bolo zažiť Vianoce s mužom, ktorý mi tak láskavo podal svoju bundu. S mužom, ktorý každý deň zachraňuje ľudské životy a dnes zachránil aj život mojej najlepšej kamarátky. Sedela som tam a ďalej snívala. V tom som zacítila ruku na mojom ramene. Prestala som pozorovať padajúce vločky a uvidela som ho. Usmial sa mňa a povedal, že Maťka bez zo mňa do nemocnice neodíde a by bol rád, keby som ju sprevádzala. Neváhala som ani minútu. Rýchlo som na seba zhodila svoj kabát , šál, rukavice a už som stála pred sanitkou. Naložili sme Maťku a ja som sa usadila hneď vedľa neho. Nerozprávali sme sa . Ja som pokračovala v rozprávaní o stužkovej a on si vypisoval svoje papiere. Vo výťahu mi povedal, že ju môžem počkať na lavičke pred oddelením alebo ísť s ňou. Rozhodla som sa čakať.

Konečne to prišlo, Jakub ma pozval von!

Sedela som tak takmer hodinu a už som sa o ňu aj začínala báť. Vtedy prišiel, sadol si ku mne na lavičku, podal teplý čaj a upokojil ma, že s Maťkou je všetko v poriadku. Ponúkol sa, že ma odvezie späť do školy. Neodmietla som, pravdu povediac som sa potešila, no zachovala som si chladnú hlavu a najavo som mu to nedala. Cesta do školy nie je dlhá. Trvá možno päť minút, no nám trvala asi polhodinu . Hneď za nemocnicou zastal a povedal mi, že ma nepustí kým mu nesľúbim, že s ním pôjdem ešte v ten večer von. Určite som sa červenala, keď som mu to sľubovala, ale bola som šťastná.

Takto začalo naše šťastie, ktoré vykvitlo na nešťastí našej úbohej Martini . Ja a Jakub sme prežili neuveriteľné dni . Skočili sme padákom a zliezali vrchy, no hlavne, zachraňovali sme ľudí. Vďaka nemu som pochopila čím chcem byť a hneď po strednej škole som išla touto cestou. Cestou záchranára..

Naučil ma žiť pre druhých


Všetko čo viem, ma naučil on. Venoval sa mi a trpezlivo mi vysvetľoval všetko dôležité aj nedôležité, čo som k vykonávaniu tejto práce potrebovala. Možno by bolo všetko inak, keby nemal smrteľnú nehodu na svojich milovaných motorkách. No nevyčítam životu, že som o neho prišla. Ďakujem mu, že mi do cesty priviedol Jakuba, môjho Kubíka. Muža, ktorý dokázal za rok ovplyvniť môj život natrvalo. Naučil ma žiť pre druhých a dal mi pár pekných spomienok, ktoré budú navždy spolu s ním žiť v mojom srdci. Taký je náš príbeh o láske. Nezvyčajný, veď: ,,Nie všetky príbehy o láske musia byť rovnaké.´´

Tento príbeh nám do súťaže zaslala čitateľka Simona, ktorej ďakujeme a zároveň gratulujeme k výhre Hiraxov Šlabikár šťastia.