Drina, ktorá stála za to: Pred päťdesiatimi rokmi objavili krásnohorskú jaskyňu
Snom všetkých jaskyniarov je objaviť niečo také úžasné, ako je Krásnohorská jaskyňa. Máloktorému sa to však podarí. Generácii rožňavských jaskyniarov sa to napokon podarilo v roku 1964.
Ako to celé začalo?
Podľa informácií skúseného Rožňavského jaskyniara a momentálného správcu jaskyne pána Jaroslava Stankoviča to začalo pri Čiernej vyvieračke v Gombaseku. Kde inde možno objaviť jaskyňu, ak nie tam, kde vody odvodňujúce veľkú zbernú plochu vápencovej planiny vyrážajú mohutným prameňom na jej úpätí na povrch? Tu predsa musí byť jaskyňa na dosah ruky. A ešte aká! Nie nejaká bezvýznamná korózna priepasť, ale veľká riečna jaskyňa s úžasnými podzemnými kaňonmi a sieňami plnými kvapľov; o jazerách a vodopádoch ani nehovoriac. Jaskyniari to tušili, dlho sa však nikto neodhodlal to aj skúsiť. Voda je vždy problém. Je: studená, hlboká, tajomná, nezastaviteľná… Jaskyniari mali rešpekt. Keď sa neutopíš, určite dostaneš zápal pľúc. Navyše do skaly nikto nevidí, tak akéže na dosah ruky.
Viliam Rozložník, vedúci Rožňavskej skupiny speleológov, sa vody nebál. Na východnom fronte zažil horšie veci ako trošku vodičky vytekajúcej zo skaly. Zo 150-tisícovej 2. Maďarskej armády prežila len hŕstka. On je jeden z nich. Mútne vody Čiernej vyvieračky ho neodradili, ale vyburcovali jeho predstavivosť. Strop klesá strmo do vody a odtok blokujú svahoviny a penovce. Je tam výstupný sifón, ktorý musíme výkopom odvodniť a odstreliť najnutnejšie z klinu. Rozložník svoje predstavy opieral o zákon spojených nádob.
Posledný útok
Rožňavská speleologická skupina sa k práci na vyvieračke Buzgó pevne rozhodla začiatkom roka 1963. Pevné odhodlanie – to je presne to, čo im doteraz chýbalo. Vďaka tomu nakoniec uspeli. Rany prírody sa už zahojili a každý kus skaly musel znovu prejsť ľudskými rukami. Po štvormesačnej práci prehĺbili sme koryto a znížili hladinu vo vyvieračka asi o 2,5 m. Dostali sa tam, kde bol Rozložník v roku 1956. Vtedy Vilo povedal: „Keď by sme boli mali so sebou kyslíkový prístroj, bezpochyby by sme sa boli dostali ďalej do veľkých priestorov.“ Bolo to odvážne tvrdenie, z ktorého by bol vytriezvel hneď po prvom zanorení.
Vilova autorita sa prejavovala aj po jeho smrti. Rožňavčania sa rozhodli najskôr postupovať po vode. Riečisko však bolo úzke, sifonálne, čo ich priviedlo k správnaj ceste: postupovať za prievanom, ktorý je pre jaskyniarov najspoľahlivejším vodítkom k objavom. Jaskyňa však zďaleka nebola na dosah ruky. „Príroda bola k nám priam krutá,“ napísal Štefan Roda, jeden z hlavných organizátorov posledného útoku na vyvieračku Buzgó.
18. júla 1964 sa od rána pripravujú na objavnú cestu. Plátajú čižmy, zašívajú monterky… Posilnia sa ešte gulášom a môžu vyraziť. Musia ešte 4 hodiny drieť na poslednej hlinenej prekážke a potom: zrazu čľup…člup… čľup… Hlavou dopredu sme po jednom vleteli doprostred riečiska mohutnej jaskynnej chodby. Jaskyňa bola objavená.
Objavili svetoznámy skvost
Kvapeľ rožňavských jaskyniarov, ktorý s výškou takmer 33 m patrí medzi najväčšie kvaple sveta. Čím láka každoročne mnoho turistov a zvedavcov aby navštívili túto prírodou vytvorenú krásu.
Autor: Peter Simon
Foto: Jaroslav Stankovič
