Gemerský majster Dušan (31) sa pochválil svojim najdrahším kúskom: Sledujte tú profi robotu! FOTO
Dušan Klimo zo Štítnika sa snaží zachovávať dávne remeslá Gemera a darí sa mu. Okrem tradičných výrobkov sa venuje aj výrobe damaškovej ocele. Pozrite tie kúsky!
Myšlienka začať s kováčstvom prišla podľa slov Dušana Klima (31) až na vysokej škole. Nešiel teda modernou cestou štúdia, ale našiel si majstrov, ktorých práca sa mu páčila a začal sa u nich v dielni vzdelávať. Neskôr si ale postavil hlavu a veci začal robiť po svojom. Osamostatnil sa. V Štítniku si spravil malú dielňu a začal vyrábať menšie veci, ako napríklad ruže, svietniky a časom aj damaškové nože. Tie záujemcov lákajú najviac.
„Som ten typ človeka, ktorý sa nechce uzatvoriť v nejakej bubline a robiť každý deň to isté. Nie je to iba o kováčstve. Je za tým bohatá história a odkaz našich predkov, ktorý by som rád zachoval,“ povedal pre Rožňava 24 Dušan. Prečítajte si zaujímavý rozhovor.
Ako dlho sa venuješ svojej činnosti? Čo pre teba táto práca znamená?
Kováčska dielňa Perunis vznikla v roku 2011 po štyroch rokoch strávených v učení u štyroch rôznych kováčskych majstrov. Presne podľa tradície. Každý z týchto majstrov umožnil dielni vyrásť v inom smere – či už išlo o nožiarstvo alebo tvarovú kováčinu. Mená majstrov, u ktorých som sa učil sú známe na Slovensku aj v zahraničí. Patrí medzi nich Jozef Uhrecký, Ladislav „Lasky“ Šánta, Pavol Zlatoš, Miroslav Hromada a Peter Meszáros.
V roku 2015 sme vytvorili chránenú dielňu. So štyrmi živlami, ktorými prejde každý jeden produkt, čarujeme viacerí. Kováčstvo pre nás nie je len práca, do ktorej ráno musíte vstávať. Dielňa je miesto, kde sa každý deň stretneme a máme možnosť tvoriť a tešiť našich zákazníkov. Tradičné postupy sú v priamej nadväznosti na remeselno-umelecký charakter nášho regiónu, zvaného Železné srdce Uhorska. Reprezentujeme tento región, ale aj Slovensko na rôznych kultúrnych podujatiach, seminároch, sympóziách, v rámci celej EÚ.
Povedz nám niečo viac o tvojej dielni.
Naša dielňa sídli v Štítniku, v dedinke s bohatou kováčskou a železo spracujúcou tradíciou. Vznikol tu prvý kováčsky cech a žilo tu veľké množstvo remeselníkov. Našim snom je nadviazať na tieto tradície a pomôcť udržať historické dedičstvo tohto kraja pre naše deti a vnúčatá. Sme členmi Združenia gemerských remeselníkov, ktorím pomáhame s detskými remeselnými tábormi a spolupracujeme tiež s miestnou šermiarskou skupinou Kolovrat.
Snažíme sa o zviditeľnenie Regionálnej značky Gemer, ktorá je zárukou vysokej kvality a originality. V spolupráci s obcou Štítnik a občianskym združením Concordia pracujeme na obnove Vodného hradu a taktiež plánujeme zrealizovať rekonštrukciou pôvodnej kováčskej dielne, v ktorej boli nástroje poháňané vodou.
V roku 2015 boli všetci kováči pracujúci v našej dielni prijatí do slovenského Cechu kováčov. Dielňa obsahuje vyhňu, kovadlinu, mechanické kladivo a obrovské množstvo kladív a klieští, ktoré si väčšinou sám vyrábam, samozrejme mnoho iného ručného náradia.
Je veľa kováčov v dnešnej dobe, alebo už toto remeslo pomaly mizne zo Slovenska?
V minulých časoch bolo kováčov omnoho viac, následkom industrializácie remeselníkov postupne ubúdalo. V dnešnej dobe sú kováči na okraji záujmu, až na nemnohých, ktorí sa toto tradičné ľudovo-umelecké remeslo snažia zachovať a stojí ich to veľa síl, keďže musia víkendy tráviť na rôznych jarmokoch a podujatiach namiesto so svojou rodinou. Každý sa dostane na križovatku a musí sa rozhodnúť, či pôjde cestou tradičnej výroby alebo si to uľahčí. Mnoho ľudí v dnešnej dobe robí zámočnícke práce a pritom majú ceduľu „umelecké kováčstvo“ a myslím si, že je dôležité toto rozlišovať. Pretože je veľmi veľký rozdiel napríklad plot pospájať prerážaním dier a nitovaním alebo zváraním. Je to technicky aj časovo náročnejšie, avšak kvalitou je to neporovnateľné.
Aké sú hlavné produkty tvojej kováčskej dielne?
Dlhodobo sa dielňa orientuje ako na tvarovú kováčinu tak aj na nožiarstvo. V tej prvej kategórii sú rôzne dekoračné a úžitkové predmety do interiéru i exteriéru – vešiaky, dekoračné podkovy, svietniky, ale tiež rôzne šperky ako prstene z nerezového damašku či prívesky. Spolupracujem tiež s rožňavskou skupinou historického šermu Kolovrat a vyrábam pre nich rekonštrukcie historických zbraní a zbroje – meče, sekery, kopije, helmy, pracky a spony, ale robil som už napríklad aj stredovekú poľnú kuchyňu.
Vráťme sa ku tým nožom. V čom sú tak špecifické?
V našej dielni sa venujeme výrobe damaškovej ocele, ktorú využívame na zákazkovú výrobu nožov. Metóda výroby tejto ocele je viac než tisíc rokov stará a spočíva vo zváraní v ohni minimálne dvoch rôznych druhov ocele. Pri jej výrobe dbáme na vysokú kvalitu materiálu. Používame certifikované ocele Bohler. Na výrobu nožov využívame prakticky všetky dostupné materiály určené na výrobu rúčok, napr. parohovina, rohovina, stabilizované drevo a rôzne cudzokrajné dreviny.
Samozrejme, pracujeme aj s materiálmi, ktoré sú typické pre Slovensko. Všetko však závisí od želania zákazníka. Všetky materiály použité pri výrobe sú s certifikátom pôvodu. Všetky naše výrobky produkujeme na základe vlastných jedinečných návrhov. Pokiaľ sa jedná o zákazkovú výrobu, je pre nás prvoradá spokojnosť zákazníka. Nakoľko je každý výrobok jedinečný, cena výrobku závisí od času potrebného na jeho zhotovenie.
Je každý jeden kus jedinečný? Sú to asi drahé kúsky však?
Robil som sériu troch veľmi podobných damaškových nožov pre jedného pána z Bratislavy, ktorý si ich objednal pre seba a svojich dvoch bratov. Boli to luxusné nože zdobené striebornými hlavicami s rytinou slovanských symbolov a okrem kožených puzdier som k nim vyrábal aj opasky so zdobenými sponami.
Najdrahší nôž, aký som vyrobil obsahoval 1016 vrstiev damaškovej ocele a naozaj drahé luxusné materiály na rúčke ako mamutovinu a ebenové drevo.
Ťaháš do remesla aj mládež? Ako vníma túto povedzme už teraz raritnú profesiu?
Samozrejme, myslím si, že toto celkom priamo súvisí so zachovaním remesla. Každý rok chodím robiť tvorivé dielne na detské tábory do Krásnohorskej Dlhej Lúky, ktoré organizuje Združenie gemerských remeselníkov a okrem toho realizujem tiež kováčske kurzy u nás v Štítniku, na ktoré sa občas prihlásia aj mladí chalani, čo ma veľmi teší. Odchádzajú unavení a s mozoľmi na rukách ale sú na seba neuveriteľne hrdí, čo dokázali vlastnými rukami vyrobiť. V dnešnej dobe elektroniky a technológií tento pocit veľmi veľa ľudí postráda. Sám to vidím, aké ťažké je nájsť šikovného človeka do dielne, preto sa snažím svoje skúsenosti odovzdávať ďalej a dúfam, že sa nám podarí vychovať aspoň zopár mladých ľudí, ktorí po nás prevezmú remeslo.
Ďakujeme za rozhovor a želáme Dušanovi veľa úspechov v osobnom aj pracovnom živote.
