SNP: Tínedžeri, ktorí prežili partizánsky boj: Urobili sme dosť

Vo veku, keď dnešní tínedžeri naháňajú dievčatá a behajú po diskotékach, sa ich rovesníci v roku 1944 dostali priamo do ohniska partizánskych bojov. Zažili väznenie, bitku, zranenia, mnohí zahynuli. Niektorí z tínedžerov z vojnových rokov sa pri príležitosti tohoročných osláv výročia Slovenského národného povstania (SNP) stretli v Bratislave prostredníctvom Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov a o svoje zážitky sa podelili s TASR.
„Keď som mal 14 rokov, nastúpil som do železnorudnej bane ako robotník, odpracoval som tam dva roky a začalo SNP, zverbovali ma,“ spomínal rodák z Rožňavy Vojtech Babič. „Pri Rožňave rozbili tri partizánske skupiny,“ pokračoval. Partizáni potrebovali pomoc, mladý chlapec sa im hodil. „Spoliehali sa na mňa, keď bolo voľačo treba, tak kričali: ‚Vojto, mašírovať budeš!‘ Bol som chlapec, ale urobil som, myslím, dosť, nielen pre našu skupinu,“ povedal Babič.
„Zachránil som nášho šéfa pred vlasovcami (Andrej Vlasov bol sovietsky generál, ktorý po tom, ako padol do zajatia, prešiel na nemeckú stranu, bol veliteľom tzv. Ruskej oslobodeneckej armády bojujúcej na strane Hitlera, pozn. TASR). Zistil som, že sú to vlasovci, pretože mali inú brigadírku ako ruskí vojaci. Keď som ich zbadal, zakričal som: "Chlapi naspäť, veď to sú vlasovci“ a skočil som dozadu do priekopy. Za mnou išiel náš veliteľ Vajda a to ho zachránilo. Výzbroj bola slabá, mal som pušku, policajtskú karabínu," povedal. Rodičia vôbec netušili, kde sa im stratil syn. „Až po dvoch mesiacoch sa dozvedeli, že som bol s partizánmi.“
„Moja sestra, ako mladá partizánka mala 16 rokov, odviezli ju tiež, lebo nás sused udal. Všetci sme boli s partizánmi. Otec Ján Manko, sestra Mária. Tri mesiace bola zavretá, už mala aj číslo na ruke, chceli ju už deportovať. Až prišiel koniec vojny a oni bosí prišli z Rimavskej Soboty do Rožňavy s krvavými nohami,“ spomínala Babičova manželka Gabriela.
„Zatkli ma, keď som mal 17 rokov,“ uviedol Zuzánek Kulina z Liptovského Mikuláša. „Najhoršie bolo, že ma vo väzení bili. Celú hlavu mi popretínali nejakým železom,“ dodal. Keď ho prepustili, musel sa, ako domáci väzeň, chodiť každý deň hlásiť richtárovi v Bukovine, kde vtedy býval. Kým nedostal avízo, že ho chcú opäť zatknúť a ušiel k partizánom. Nikdy nezabudne na jednu cestu autom. Pre bezpečnosť išli v noci bez svetiel. „Zrazu Nemci z lietadla strieľali guľometom na cestu, nemal som sa kde vyhnúť. Môj závozník, ktorý mal 14 alebo 15 rokov, dostal zásah a zvalil sa na mňa. Bol rozstrieľaný. Chlapíka sme potom vybrali, vykopali pri ceste provizórny hrob, vystrelili sme salvu do vzduchu. Človek v takýchto chvíľach stvrdne,“ povedal Kulina.
„Mal som 16 rokov počas povstania, mal som o rok staršieho bratranca, ktorý bol polovičný Francúz, mamu mal Francúzku a dostali sme za úlohu ísť zistiť na ružomberskej stanici, aké nemecké vozne a aká vojenská technika tam prišla. Ako mladších nás vždy vyberali, aby sme chodili zisťovať, čo sa deje. Ale zaistilo nás tam gestapo,“ zaspomínal si František Blaho z Ružomberka. „Po mesačnom vypočúvaní v ružomberskej väznici nás transportovali do Ilavy, ale mali sme obrovské šťastie, v Ilave existovala ilegálna organizácia a vďaka nej sa dokumenty, ktoré s nami prišli do Ilavy, stratili.“ Dodal, že v Ilave vtedy triedili ľudí a časť z nich posielali do koncentračných táborov. „Keď triedili ľudí, zavolali si ma na dvor, mysleli si, že som Žid, ale som po nemecky povedal, že nie som Žid, tak ma vrátili.“
„Mal som 17 rokov. Celá naša rodina bola v odboji, ja som robil spojku partizánom okolo Skýcova, Zlatých Moraviec, Hostia a Zlatna. Otec bol poštárom a bol ilegálnym pracovníkom a mňa do toho zasvätil. Správy o pohybe Nemcov sme dávali,“ povedal Oskar Bielik. Dodal, že vedel trochu po nemecky a nemeckí vojaci, ktorí boli sami veľmi mladí, svojim vrstovníkom dôverovali. „Bratranec mi padol ako partizán, Karol Drozdík,“ pripomenul. „Mal som aj ja na mále. Išiel som so správami a išla nemecká hliadka. Zhodou okolností som sa pošmykol a spadol som do jamy a oni prešli, takže ma nezbadali,“ uzavrel Bielik.
„Boli sme nasadení v Žarnovici ako obranné postavenie proti Nemcom a tam došlo k tomu, že Nemci nás napadli piatimi tankami a začali na nás strieľať z diel, z guľometov a dostali sme rozkaz ustúpiť do lesa, tam ma ranili, štrajchla ma črepina,“ zaspomínal si Ervín Zemko, ktorý mal v čase SNP 18 rokov. „Keď sme prechádzali Hron, niektorí sa začali topiť. Veliteľ čaty nám povedal, aby sme sa pochytali za ruky a tak sme prešli cez Hron. Bol tam krik, ľudia plakali, ale prvou úlohou bolo dostať sa do hory, lebo tam sme boli krytí,“ povedal Zemko, ktorý sa koncom vojny dostal do zajatia. „Rozhodli sme sa, že ideme do Hornej Lehoty, v jednej horárni nás Nemci chytili, odviezli nás do väznice a tam som bol až do príchodu frontu,“ konštatoval.

Zdroj TASR