Historické fakty z mesta: Výrobky z kameniny sa v minulosti vyrábali aj v Rožňave
Historické udalosti a zaujímavosti z nášho mesta a blízkeho okolia. Informáciami sprevádza skúsená historička Sylvia Holečková z Baníckeho múzea.
Po historických fotkách, či videozáberoch z nášho mesta sme sa vďaka obľube danej témy rozhodli zamerať na ešte hlbšie informácie a fakty o našom meste. To, že sa Rožňava pýši hrdým baníckym mestom asi vie každý, no vedeli ste napríklad, že popri baníctve, ktoré bolo rozhodujúcim činiteľom hospodárskeho a spoločenského života, pulzoval i bohatý remeselnícky život s početnými cechmi?
Okrem baníctva aj kameninová manufaktúra
Významné postavenie si mesto Rožňava získalo i v oblasti priemyselnej výroby. Dve manufaktúry, ktoré na území mesta pôsobili, sa vo veľkej miere zapísali do priemyselných dejín na území Slovenska.
„Po rozmachu výroby hlavne finančne nedostupného porcelánu a doznievaní výroby habánskej keramiky, resp. fajansy, v Taliansku známej ako majolika, sa na území Slovenska dostala do popredia pomerne málo nákladná a vďaka bohatým prírodným surovinovým zdrojom z okolia aj dostupná kamenina,“ informuje na úvod Holečková.
Ako dodala, v Rožňave, po vtedy už známej Markovej manufaktúre na spracovanie kože, vznikla v roku 1810 v poradí druhá – kameninová manufaktúra. Jej zakladateľom a prvým majiteľom bol Ján Hoffmann. Sídlila v objekte na vtedajšej Čučmianskej, dnes Hrnčiarskej ulici. Malé rodinné podnikanie si po Hoffmannovej smrti v roku 1843 udržala jeho rodina do roku 1845, potom ju spravovala akciová spoločnosť, vo vedení ktorej sa vystriedali Štefan Mattyassovsky, Imrich Szontágh, Alexander (Sándor) Dubrovszky, Jakub Weinstein a Fabián Groszmann.
Domáce suroviny
Rožňavská kameninová manufaktúra opierala svoju výrobu o suroviny z neďalekého okolia: o bielu hlinu z Betliara, žltú hlinu z Krásnohorského Podhradia, čiernu hlinu z Brzotína a červenú hlinu z Gemerskej Hôrky a z Mikolčian. Íly a piesok dovážala z Kečova a Jősvafő.
Najväčší rozvoj dosiahla manufaktúra v rokoch 1851 – 1854 pod vedením Imricha Szontágha, kedy v prípravnom a výrobnom procese pracovalo 23 robotníkov. „Tí sa delili na kvalifikovaných, napr. formovači, modelári, maliari a nekvalifikovaných – paliči, pomocní pracovníci, mlynár. V tomto období vlastnila poschodový dom, záhradu, pastviny a mlyn na mletie hliny s menším dvorom. Jej výrobky sa v najväčšom objeme, mimo regionálnych trhov, predávali v Pešti a Debrecíne, kde mala aj vysunuté sklady, z ktorých sa predávalo po celý rok. Počas vedenia manufaktúry Alexandrom (Sándorom) Dubrovskym nastal jej úpadok, ktorý pretrvával až do konca jej výroby,“ uvádza historička.
Vyrábal sa bohatý sortiment
Počas svojej takmer 100-ročnej existencie manufaktúra vyrábala pomerne bohatý sortiment výrobkov – rôzne druhy súprav, misy, podnosy, košíky na ovocie, kvetináče, šálky, v najväčšej miere ale taniere – úžitkové a dekoratívne, o ktoré bol najväčší záujem. Pri dekorovaní produktov sa najviac používali farby modrá, červená, zelená a hnedá.
„V každej skupine dekóru sa rozlišovali tri stupne kvality výrobkov: „fain“ – jemná, výrobky bez označenia a výrobky s najhoršou kvalitou. Najdrahšie boli farebne zdobené výrobky maľované voľnou rukou. Výrobky maľované cez šablónu boli lacnejšie. Originalitu výrobkov zabezpečovala slepá značka. Známe sú štyri značenia,“ spresňuje Sylvia Holečková z Baníckeho múzea v Rožňave.
Ako dodala, vďaka výrobe nových typov džbánov, úžitkových a dekoratívnych tanierov a ďalších výrobkov s rastlinnými motívmi, ale aj s motívmi vtákov, motýľov a ďalšími, sa rožňavská kamenina udržala na trhu do začiatku 20. storočia. „Podľa údajov Košickej obchodnej komory manufaktúra na výrobu kameniny v Rožňave prestala vyrábať v roku 1905. V historickom fonde Baníckeho múzea v Rožňave je evidovaných 37 kusov výrobkov rožňavskej kameninovej manufaktúry,“ informovala na záver Holečková.
